Jednorázové texty

Keď padlý anjel a démon lovia morské panny

12. ledna 2017 v 22:05 | C.V.O.K.
Pôvodne som tu mala dlhý preslov o tom, ako som sa dostala k písaniu a ako som začínala s blogovaním. Ako som práve na starom jednoducho-cvokhaus e spoznala najlepších ľudí na svete. Ako sme si spolu vymieňali listy, navštevovali sa cez prázdniny, prežili spolu pubertu... A ako sa to celé rozpadlo, pretože maturita. Pretože výška. Pretože life is what happened a naše vzdušné zámky zhoreli v atmosfére. Chcela som tu vzdať hold všetkým padlým, na ktorých nikdy nezabudnem. A článok, ako posledné memento na našu úžasnú spoluprácu, zverejniť v nedeľu. Ale potom... Si Karma napľula do ruk, rozkročila sa a zavelila do pozoru.
Proste Erin dnes zvolala per FB celú starú bandu. A tá, pomali ale iste, po štyroch rokoch, vstáva z mŕtvych. Ešte v tej extáze dobrej nálady, plná nádeje a viery v lepšie časy, že opraty tejto upadajúcej domény opäť prevezmú racionálne uvažujúce individuá, zverejňujem to posledné, na čo sme sa vtedy zmohli. Úrivok našej poslednej RPG-čky.

/ písané v spolupráci s Erin \


*Hrad grófa Luciana - padací most hlavnej brány*

LUCIAN
Slnko toho dňa pálilo a pražilo, výdatne vypekalo, vyváralo a grilovalo na vlastnej šťave všetko, čo sa pred jeho poludňajšou mocou neukrylo v bezpečí domovov. Na môj vkus až nadmieru horúci letný deň.
"Možno na to celé ideme zle." Zamrmlal som nespokojne, keď sa mi na nahodené udené bravčové chytil Kraken - už piaty za poslednú hodinu a pol.
"Sú to predsa istým spôsobom ženské, dá logiku že si budú strážiť líniu." Ulovenú chobotnicu o veľkosti a hmotnosti trpaslíka po oslavách nového roku som znechutene prehodil cez hradby. Podľa zvukov, ktoré by sa s trochou fantázie dali interpretovať ako mľaskavé pamlsky, osobná stráž značne ocenila ďalšiu dodávku potencionálneho narušiteľa.
Až neprirodzený poludňajší pokoj, čo vládol vo štvrti a bral zo sebou do ríše snov aj môjho spolupáchateľa, iba neúprosne znásoboval môj vnútorný nepokoj. A burcoval isté potreby. Chcel som svoju rybičku.
Žeby som si pre ňu naozaj len tak skočil? Nie. Posledne to pre moju povesť nedopalo práve najlepšie. Tento krát to chcelo nenápadný, no geniálny plán. Ktorý - zdá sa, nezaberal. Ba dokonca by sa dalo povedať že kapitálne zlyhával.
Znudene som vytiahol malého aligátora. Excelentné.
Sklamane som odložil rybársky prút, rezignovane sa zvalil na padací most a zahľadel sa na bledomodrú oblohu. "Na čo iné ešte zaberajú namyslené morské panny?"
Seth, ktorý si pre dnešok zobral podobu nevinného blonďavého sedliačika, sa prebudil z polospánku a vrhol na mňa spopod obrovského slameného sombrera veľavýznamný diabolský pohľad.
"Tak, keď sú to panny..."
Uchechtol som sa. "Perverzák..."
Z jeho výrazu som však vyčítal, že presne to isté si o mne už od začiatku myslí práve on.
Ale zas čisto teoreticky... Prudko som sa posadil - v očiach záblesk pochopenia, nad hlavou ohnivá svetožiara poznania: "Čo keby sme použili Zarrena?"
Setha toto prehlásenie dokonalo prebralo z malátneho stavu. Posunul sa na prútenej stoličke tak, aby na moje nadšenie videl lepšie. "Chceš použiť Nefila ako návnadu?"
Prikývol som. "Svojim spevom predsa lákajú úbohé mužské pohlavie do ich náručia skazy. Zarren je pre nich výzorovo pomerne obstojná návnada - to ti dosvedčia všetky chyžné." Skazonosne som sa uchechtol. "A navyše má jeho telo schopnosť rýchlej regenerácie - v podstate mu tým vôbec neublížime."
Seth pokrčil ramenami a schuti sa zasmial. "Je to tvoja schránka, rob si s ňou čo chceš..."
Zarren, potrebujem lodný hák. Možno kotvu ak nájdeš... Dones mi to čo najskôr k hlavnej bráne.
Vyslal som v myšlienkach k zotročenému Nefilovi jasnú správu.
Neprešlo ani dvadsať minút, keď sa pred nami objavil na drevenom voze ťahaným dvanástkou čiernych Neresijských žrebcov. Ako vždy, splnil svoju úlohu priam nad očakávania dobre.
"Lodný hák aj s reťazou pane." Uklonil sa. "Kotvu požičal zo svojho člnu mäsiar. Tvrdil že vrátiť ju netreba, pre vás vždy a všetko môj pane."
Strhol som plachtu a spokojne si obzrel dodávku. So Sethom sme sa v tom momente zhodli na kotve- s tými ostrými hrdzavými cípmi vyzerala naozaj dobre.
"To rád počujem."Priateľsky som ho chytil okolo pliec a zaviedol na okraj padacieho mostu. "Môžem ťa teda poprosiť ešte o niečo?"
Čiernovlasý vazal s bledou pleťou, zelenými očami a výraznými aristokratickými črtami sa zatváril poctene. "Samozrejme."
"Ako si si všimol, toto zo Sethom dnes rybárčime. No rybičky sa nechytajú... Môžem ťa poprosiť o menšiu obeť?"
Zarren sa nechápavo pozrel na priepasť medzi hradbami hradu a mestskou štvrťou Nočných - mala dobrých desať metrov na šírku a žiaden z existujúcich ani neexistujúcich bohov tohto mesta by si netrúfal odhadnúť, koľko merala v skutočnosti do hĺbky. No podľa odtieňa tmavomodrej - miestami až čiernej - to muselo byť naozaj veľmi veľa. Zamračil sa, venoval ešte mi jeden oddaný no váhavý pohľad a potom sa opäť zadíval do svojho bezchybného odrazu na vode. Upravil si golier košele, zmietol neexistujúce smietky z rukávov... A váhavo sa spýtal. "Smiem vedieť, čo PRESNE si pod tým pojmom predstavujete?"
Seth mi nenápadne zo zadu vtlačil do ruky chladné železo .
"Aby si vyzeral nevinne, bezmocne a chutne."
Cíp lodnej kotvy mu prerazil z chrbta von pod tretím ľavým rebrom. Zarren sa zmohol iba na prekvapené: Au a potom ho opustilo vedomie.
Nie práve najšetrnejšie som mu strhol košeľu. Jeho vypracovaná hruď tie hlúpe potvory, pre ktoré je slovo panna vtipne mieneným protikladom životného štýlu, určite zaujme.
Rukou ktorou som ho stále držal okolo pliec som trhol v pred a v druhej držiac reťaz, pokojne sa pozeral ako Nefilovo telo pohltila hradná priekopa.
"Toto by už zabrať mohlo..."

Komentárovka

25. listopadu 2016 v 23:45 | C.V.O.K.
Čo to vlastne je?
Písanie príbehu - zvýrazňujem PRÍBEHU - vami čitateľmi, prostredníctvom komentárov.


Chorál pred búrkou

25. listopadu 2016 v 17:13 | C.V.O.K.
Ako vysokoškoláci a poctivo pracujúca kasta mladých ľudí, si vrámci bývalého šemiarskeho združenia dáme raz za čas také nostalgické stretnutie. Per neocenteľný Facebook sa vopred zadá žáner, téma a rozsah poviedok čo si máme pripraviť ((o áno, mi sme boli naozaj skvelá partia!)) a do útulnej čajovne sa nasáčkujeme aj s našimi veľdielkami, pripravenými ohúriť. Ideme s kožou na trh. Prijímame a rozdávame kritiku. Čítame a počúvame... Popíjame čaj a bafkáme vodnú fajku. Bavíme sa. Nie tak, ako väčina mládeže v našom veku, ale po svojom. A užívame si to.
A pretože sa ďalšia podobná akcia znovu organizuje, napadlo ma, že by som tu mohla hodiť svoj prvý počin vrámci onoho spoločenstva. Vlastne, nebol prvý. Bolo ich predtým viac, ale tento je posledný, ktorého som sa zúčastnila a jediný čo mi po onom nešťastnom krachu noťasu ostal v mailovej schránke.

Tenkrát to malo byť sci-fi na tému CHORÁL PRED BÚRKOU. Určite to bolo aj znakovo ohraničené - inak by som tam pár veci rozpísala šťavňatejšie, ale inu, posúďte sami, ako tá jednohubka dopadla...


 
 

Reklama
Reklama