29. listopadu 2016 v 20:35 | C.V.O.K.
|
Semienka nápadov tejto (tele)novely začali v mojej hlave kvitnúť ešte na základnej škole. A aj keď je to je doba už dávno minulá, moja láska k hlavnej protagonistke je nehynúca. Nereiree je veľmi vďačný charakter, takže keď som aj po rokoch zistila, že sa tej profesionálnej delikventky neviem (nemôžem) vzdať, dielko prešlo nespočet úpravami, a s pôvodným konceptom má spoločné už snád iba mená.
Úvodom by sa asi patrilo nádejných čitateľov varovať, aby sa nezľakli nezrovnalostí v názvosloví - celá Kronika je zasadená do fiktívneho sveta, ktorý ma vlastnú históriu a pevne dané pravidlá. A pretože toho je za tie roky viac než dosť, povedala som si, že sa pokúsim čo-to podstatné zhústiť v nejakom neformálom úvode. Rozumej: skúsim to hlavné gro potrebné pre pochopenie prostredia v ktorom sa bude odohrávať väčšina mojich príbehov, napasovať do zmysluplného deja tak, aby sa neskôr čitateľ v kontexte nestrácal. Takže namiesto toho aby sa vzpurná čiernovláska prebudila na operačnom stole, ocitáme sa najprv v triede. Budem rada, ak mi napíšete či sa pôvodná idea podarila a všetko je jasné, alebo tam stále sú nejaké hluché miesta a mám tie šialenosti radšej zosumarizovať v jednom externom texte formou skôr náučnou, ako beletrizovanou. :)

"Atäir - ochranca mieru, spravodlivosti a slobody. Bájne vyobrazenie dobra, doslovné zosobnenie múdrosti, vzor chrabrosti, súcitu a všetkých ostatných vznešených prívlastkov, spätých so vzorcom nepremožiteľného hrdinu."
Doplnkové obrázky k textu - v tomto prípade skeny knižných malieb podradného zhluku Bytostí, neoplývajúcich ani štipkou umeleckého cítenia- znázorňovali mládenca v nablýskanej zbroji, ako na kamennom návrší ohnivým mečom odráža útok okrídlených beštií. Svätý ochranca národa - hlásal so všetkou prináležiacou gráciou, vykudrlinkovaný nadpis v záhlaví.
Nereiree však mala výklad hlboko v paži. Jedinej poslucháčke v miestnosti neúnosne mdlý monológ prednášajúceho zatváral očné viečka a sen, pozvoľna nahradzujúci projekciu, jej pomali ale iste, bral hlavu mierne doprava.
"Najmocnejšia bytosť vo vesmíre! Tak nás väčšinou vidia nevzdelaní. Avšak všetci tí, ktorých vývojový stupeň už dosiahol bod Alfa vedia, že naša mýtická moc je iba povera. Že Atäir nie je viac, ako hociktorý z nich. Genetický upravený, špeciálne vycvičený niekto, kto prelom v chápaní a chovaní oddeľujúci podradné Bytosti od elity, už dosiahol. Udelil im titul Rasa. A s ním aj Zodpovednosť. Povinnosť dohliadať na všetkých tých, čo sa nachádzajú v nižších štádiách procesu evolúcie."
Výklad sa presunul k ďalšej kapitole. Ostré biele svetlo dataprojektoru pohltilo nepodarené kresby, aby vzápätí premietlo 3D záznamy skutočných Atäirov - najprv v pozícii laboratórnych krýs uväznených v sterilne bielych celách, potom ako nebojácnych členov silnej vojenskej jednotky. To všetko vo vysokokvalitnom, prvotriednom rozlíšení a s príznačne dramatickými zvukovými efektmi, ktoré ju razom prebrali z polospánku.
Strhla sa, nechápavo zažmurkala... A keď si predsa len uvedomila kde je, čo sa robí a hlavne- čo sa od nej čaká že by mala robiť, nespokojne zamľaskala. Vyložila si nohy na lavicu, ruky zložila na hruď, tmavé okuliare posunula bližšie ku koreňu nosu a s hlavou stiahnutou medzi ramenami, plánovala pokračovať v poobedňajšej sieste.
Ibaže lektor dejín jej tú chvíľku zaslúženého pokoja nemienil dopriať. Pokračoval s takým zanietením, že či chcela alebo nie, jej podvedomie registrovalo výklad do hlbších podrobností, než jej bolo milé.
"Nie sme žiadne mýtické stvorenie, Boh ani Poloboh, lež umelo vytvorená bytosť, ktorá sa po incidente s veľkým krvavým W na začiatku, zaprisahala vytvoriť lepšiu budúcnosť. Čas bez vojen a násilia. Obdobie vzájomného pochopenia a akceptovania všetkých obyvateľov Systému bez ohľadu na vek, vzhľad, vieru, či spôsob myslenia. No ako môžeme vidieť na týchlo grafoch, zatiaľ sa nám to darí."
Darí? Čo že sa im to vraj darí? Nechcel náhodou povedať "marí"?
Keď jej oťapený mozog napriek módu "dlabania na všetko" periférne zachytil ono opovážlivé, a pravde ZNAČNE vzdialené prehlásenie o úspešnosti Atäirskej inštitúcie, okamžite sa prebrala.
Zamračila, zbystrila pozornosť a snáď po prvý krát, za celé tie hodiny strávené v triednej cele, sa skutočne započúvala do jednoliateho preslovu lektora.
"Od Utópie máme ešte ďaleko, ale už na prvý pohľad sú v dejinách badateľné rozdiely. Odkedy sme v rámci Systému prevzali funkciu jurisdikcie, neboli v histórii Nového počiatku zaznamenané žiadne intergalaktické vojny, iba menšie nezhody názorov. Môžeme za nami vidieť obrovský rast spoločnej ekonomiky, úspešnú expanziu do pohraničných systémov, rýchly vývoj a rozvoj našej populácie... Ale o tom všetkom ste sa už učili na seminári o Hospodárstve, nemám pravdu? Ja si tu teda dovolím iba podtrhnúť zaokrúhlený záver, že je naša politika vskutku úspešná."
"Pche. V tom prípade vy a tá vaša matematika..." Fľochla na obrázky, znázorňujúce zdanlivo šťastných obyvateľov Nultého Systému a bolo jej jasné, že všetko to sú iba vykonštruované projekcie. Z vlastnej skúsenosti totiž veľmi dobre vedela, že za hranicami Centrálneho obehu to takto rúžovo vôbec, ale naozaj vôbec nevyzerá.
Starčeka ani tak nefascinovala ironická výpoveď onoho prehlásenia - zostal v šoku skôr zo samotného faktu, že Nereiree niečo povedala. Zmetene a snáď po prvý krát, od kedy v miestnosti zhasli svetlá, odtrhol zrak od premietania a...
"Acklessová! Vy ma vôbec nepočúvate!" Zhrozil sa, keď na jej pracovnom stole uvidel pozostatky učebníc, pretransformovaných v divokých tvaroch origami umenia na najintímnejše partie človeka.
"Sluch mi už testovali," odsekla, "a vraj ho mám vynikajúci. Takže pokojne, počujem vás až priveľmi dobre."
"Počuť a počúvať je niečo úplne iné!" Starčekovi hnevom vyskočil hlas o niekoľko oktáv vyššie. "Vy ma vôbec nevnímate!"
"S vaším dovolením... Vyzerám snáď, že by som vás ignorovala?"
"Som rád, že mi venujete pozornosť aspoň v tejto chvíli, avšak bol by som radšej, keby ste sa rovnako pozorne stavala k celému môjmu výkladu. Je to pre vás veľmi..."
"Nudné."
Tú chvíľku zmeteného ticha, počas ktorého lektor nadobúdal farbu sýtej červene trpaslíka pred epickým výbuchom vzala nakoniec Nereiree do vlastných rúk: "Tak si to zhrňme pán profesor - ja nenávidím vás, vy nenávidíte mňa."
Zložila nohy zo stola, ležérne sa oprela o operadlo stoličky a tmavé okuliare si zastrčila do vlasov. "Čo takto ukončiť túto hlúpu šarádu skôr, než niekto z nás príde k úrazu? Za celých tých nekonečných sedem hodín ste mi nepovedali nič, čo by som už dávno nevedela. Vo vašom mizernom prejave som nenašla ani len náznak jediného nového, pre moje ďalšie štúdium dôležitého poznatku. A neurazte sa, ak pevne verím, že by ma ani v následujúcich minútach vaše rozprávanie ničím prelomovým neohúrilo. Čo keby sme si teda obaja vzali svoje veci, priateľsky si podali ruky a rozišli sa každý svojim vlastným smerom? Vy poviete plukovníkovi že ste ma oboznámili zo všetkým čo bolo treba, ja zložím tieto prekliate skúšky a obaja budeme šťastní, že sa už nikdy viac neuvidíme."
Prednášajúci v mihu okamihu zmenil farbu z purpurovej na snehobielu. Zavrel ústa a pery stisol do úzkej priamky. Zvážnel.
Acklessová, v štádiu vzdelávania v ktorom sa nachádzala síce ešte nevedela čítať myšlienky, ale ten zvláštny lesk v jeho očiach, ten náznak zamyslenia... Sebavedome sa usmiala. Dostala ho!
Ani nečakala čo z neho vypadne a vnútorne sebaistá svojou výhrou si spokojne začala baliť veci.
Nestačila sa však zbaviť ani polovice provokatívnych veľdielok, keď sa otvorili vstupné dvere a do prednáškovej siene sa na vlnách rozhorčenia nahrnula veľká guča negatívnej energie. "Tak o tom teda vážne pochybujem, mladá dáma."
Spľasla rukami a úsmev jej z tváre zmizol rovnako rýchlo, ako z hlavy vyfučalo pomyslenie na vytúžené voľno. "No zbohom. Pokoj mojej duši."
Plukovník White sklamane pokrútil hlavou a pomalým, dôrazným krokom sa dostavil k lektorovi dejín.
V jasnej predtuche toho, čo bude následovať, Acklessová pustila kabelku na zem, posadila sa na lavicu, ruky trucovite skrížila na hrudi a porazenecky čakala na súdny verdikt.
Pěkně napsáno