Chorál pred búrkou

25. listopadu 2016 v 17:13 | C.V.O.K. |  Jednorázové texty
Ako vysokoškoláci a poctivo pracujúca kasta mladých ľudí, si vrámci bývalého šemiarskeho združenia dáme raz za čas také nostalgické stretnutie. Per neocenteľný Facebook sa vopred zadá žáner, téma a rozsah poviedok čo si máme pripraviť ((o áno, mi sme boli naozaj skvelá partia!)) a do útulnej čajovne sa nasáčkujeme aj s našimi veľdielkami, pripravenými ohúriť. Ideme s kožou na trh. Prijímame a rozdávame kritiku. Čítame a počúvame... Popíjame čaj a bafkáme vodnú fajku. Bavíme sa. Nie tak, ako väčina mládeže v našom veku, ale po svojom. A užívame si to.
A pretože sa ďalšia podobná akcia znovu organizuje, napadlo ma, že by som tu mohla hodiť svoj prvý počin vrámci onoho spoločenstva. Vlastne, nebol prvý. Bolo ich predtým viac, ale tento je posledný, ktorého som sa zúčastnila a jediný čo mi po onom nešťastnom krachu noťasu ostal v mailovej schránke.

Tenkrát to malo byť sci-fi na tému CHORÁL PRED BÚRKOU. Určite to bolo aj znakovo ohraničené - inak by som tam pár veci rozpísala šťavňatejšie, ale inu, posúďte sami, ako tá jednohubka dopadla...





(Pre správnu atmošku odporúčam pustiť ako podmaz tento môj inšpiračný song...)



Svet je biely, to mi ho natierame čiernym tušom. Je to list unikátneho, najčistejšieho a najvzácnejšieho bieleho papiera, ktorý sa bezmyšlienkovite snažíme popísať. A neuvedomujeme si to.



Vždy, keď sa pred nich postavím, pýtajú sa kto som a kde som sa tu vzala. Odpovedám bez zaváhania, stále rovnako. Nikdy neveria.
Tak to skúsim inak. Viete, ako vyzerá smrť?
Zasmejú sa, zaškľabia. Iba málokedy sa nad tým skutočne zamyslia.
Nakoniec, keď im predsalen dôjde že to myslím vážne, skryjú za rozpačité uchechtnutie nejakú upravenú verziu klasického kostlivca s kosou.
To zasa pobaví mňa. Pokrčím ramenami, ťuknem špičkou topánok do zeme a prikážem im, nech si ma pozorne prezrú.
Každý tak učiní inak. Muži chlípne, neveriaco, posmešne. Ženy zarazene. Niektoré závistlivo, iné pobavene. Každý z nich začne podrobnú prehliadku osobnosti niekde inde, ich pohľady smerujú rôznymi smermi. Do očí sa mi však všetci, bez výnimky, pozrú až na záver. Naposledy.
Skutočne úplne naposledy.
Pretože vtedy, keď konečne pochopia... Zašepkám vety posledného rozhrešenia a vypálim im zo svojej upravenej Beretty jednu doprostred čela.
Zo zvláštnym vnútorným uspokojením potom ostávam až do konca. Pozorujem, ako sa malá červená škvrnka rozpíja. Ako sa rozlieva a rozširuje... Ako sneh spaľovaný ohňom, ľudské telo stráca pozemskú hodnotu a rozpadá sa v prach, z ktorého sa zrodil.
Všetko sú to krysy, hluché slovám čo kážem, slepé skutkom čo činím. Sú to neveriaci, až kým im svoju právomoc zdelenú od Neho samotného, nedokážem.
Až v posledných sekudnách života pochopia. A ľutujú. No už je neskoro.
Prežehnám sa nad obeťou, zamumlám krátku modlitbu a zbraň zastrčím do puzdra na stehnách.
Nasadím kapucňu a odchádzam. Jediné, čo po mne zostáva sú stopy topánok, stávajúce sa nezreteľnými vplyvom padajúceho snehu, čo nikdy nerozmrzne.
V jednej chvíli mi do očí padne kostolík na úpätí ľadovca. Osamotený, ako vyvrheľ s dávno zabudnutou pompou a gráciou Jeho jediného. Pevné piliere stavby hrdo vzdorujú nehostinnému prostredu.
Zvedavo preladím frekvenciu prijímača a po tvári sa mi rozleje spokojný úsmev. Tá sila a nadšenie, sršiace z ich modlitieb!
Ešte chvíľu len tak stojím a pozorujem nariasené mraky atramentovej farby. V ušiach ušiach mi znie noblesný chór...
A zrak mi mimovoľne skĺzne na vysvietené megamesto. Hotové kráľovstvo pýchy, lakomstva a závisti. Aróma všadeprítomného hnevu, lenivá prázdnota prevaľujúca sa rozmarnými praktikami smilstva spôsobí, že každučká súčiastka v mojom tele zavrní nedočkavosťou. Motor vo vnútri sa zahreje, vygeneruje rozkaz a vpísaný program spravodlivosti rozprúdi vlnu nadšenia od špičky prstov až po korienky vlasov.
Vitajte na Zemi, v roku Večnej doby ľadovej. V období očistca.
Pohmkávajúc si pieseň z chrámu, pomaly, nenáhlivo sa vydávam naprieč snehovou búrkou napraviť ich hriešne osudy.

Aj ja som svoj život natierala vrstvou hrubej čiernej farby. Až kým sa nestal zázrak. Vtedy sa môj svet zmenil a ja som ho mohla vidieť taký, ako naozaj je. To biele svetlo sa nado mnou vznášalo tak jasne, neprehliadnuteľne, hrdo, bezstarostne a majestátne...

Sicut erat in principio, et nunc, et semper. Et in saecula saeculorum. Amen.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 LM LM | E-mail | Web | 26. listopadu 2016 v 14:01 | Reagovat

Je to výborne napísané, osobne moc nemusím niečo do čoho sa pletie viera, ale toto je písané takým nenúteným štýlom, že by sa na to pozrel i bezbožník ako ja.
Ak by si to rozviedla, tak by z toho mohlo byť niečo skutočne zaujímavé :)

Anne Riceová by si z tohto dielka mohla vziať niečo k srdcu, lebo jej Čas anjelov je napísaný až fanaticky.

2 ┼Raven Sammael Renkse┼ ┼Raven Sammael Renkse┼ | Web | 27. listopadu 2016 v 16:19 | Reagovat

Líbí se mi to

3 C.V.OK. C.V.OK. | E-mail | Web | 28. listopadu 2016 v 7:09 | Reagovat

[1]: Hehe xD Ani ja tie náboženské kontexty nemusím, práve preto malo byť toto také prehnane fanatcké. Ale nejako na to nevyšiel priestor takže je to celé iba v náznakoch.
Od Riceovej poznám akurát Interview s upírom, jej sériu o Anjeloch som nemala tú česť čítať ((( A popravde - ani nemienim. Ono to je s tými anjelmi vždy na to isté brdo... Mi to tak aspoň na základe tých pár skúseností príde. :D ))  taaakže neviem do akej miery mám brať tvoje prehlásenie ako pochvalu xD Ale Vďaka.

[2]: Som rada

4 Martian Martian | Web | 21. ledna 2017 v 11:03 | Reagovat

Povedené. Pěkně se to četlo.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama